Jazzofka a rozšafná Lienka

Ono, niektoré veci naozaj prichádzajú ľahko. O niektoré sa treba doslova a do písmena pobiť. A niektoré si prídu len tak. Aby urobili radosť.

K Tvojmu ramenu som prišla ako slepé kura k zrnu. Ľahko. Pravda je taká, že sme sa tam prepracovali. Tréning. Vychovali sme sa navzájom. Kto by bol býval povedal, že pre seba, však? Oplatilo sa. A bolo také jednoduché. Také ... prirodzené?

O pokoj v duši som sa musela pobiť. Doslova. To bolo vtedy naopak. Najprv všetko v poriadku, ale tí "brouci" si robili svoje. Ešteže som chodila na karate. Sa mi zišlo.

Včerajšok prišiel sám. Ako som tak zavetrila jazz vo vzduchu a ty si mi ponúkol svoju košeľu. Prišlo to len tak. Nakoniec sme sa aj s tescotaškami zohrali. Hudbou, jazzom, objatím. Len tak - mimochodom. Skoro tak, ako hral ten bubeník.
Prirodzene.

A teraz zaspávaš na stoličke a ja ešte stále cítim tvoju ruku na mojom ramene.
Prirodzene.

A ja sa cítim rozšafne. Ako ten saxofonista.
Prirodzene.

Opri sa o mňa, bude ti dobre ...

svet bude krásny a nebo modré.
Opri sa o mňa, zabudneš na to,
že občas býva na cestách blato.

Stupila som dnes do blata a kým som prišla domov, zabudla som na to. Len bledo-hnedá škvrna mi to pripomenula. Pripomenula Teba a to, že zabúdam. Začala som zabúdať. Na cesty a blato.

Opri sa o mňa, to ozaj lieči,
hodíš za seba všetky zlé veci.

Včera som vyhodila starý črepník, bezcenné fotografie a malomeštiacke predsudky. Ty si sa nedal.

Počúvaj dobre, vravím ti vopred,
stále sa budeš môcť o mňa oprieť.

Oprieť sa. Preniesť trochu váhy, zodpovednosti a starosti na druhého. Detinské a "nie moje". Je to také nesmelé, jemné a opatrné. Neemancipované. Nesamostatné.

Proste skvelé ...

Vitajte!

Povedali naši Vašim,
aby prišli Vaši k našim.
Ak neprídu Vaši k našim,
tak neprídu naši k Vašim.

Detská rýmovačka. Jednoduchá a ... a pravdivá. Aspoň v mojom prípade. Minimálne polovicu viny za vznik tohto blogu nesie tento človek (mimochodom, netuším, ako to robí, ale je skoro pri všetkom vážnejšom v mojom živote). A keďže ja nesiem polku viny na niektorých výčinoch druhej stránky, týmto považujem naše dlhy za vyrovnané ... . :D

Aha a prečo tento blog? Ja neviem, zachcelo sa mi vlastného sveta. Ten spoločný pre všetkých je príliš sivý a ja mám rada aj modrú, aj zelenú, aj ružovú, aj sivú ... ale bodková je najlepšia.